Keď koncom 3. storočia pred n. l. ovládli Sardíniu Rimania, našli tu obyvateľstvo hovoriace púnčinou, pamiatkou na 300-ročnú kartáginskú nadvládu, a predovšetkým domácou paleosardínčinou. Takmer sedemsto rokov v područí Ríma znamenalo jej postupný ústup a napokon zánik. Zo „sardínskej latinčiny“ pre zmenu vznikla sardínčina. Dnes ňou hovorí asi milión ľudí, čiže dve tretiny obyvateľstva ostrova.

Na rozdiel od väčšiny Európy, Sardíniu nezasiahla masívna migrácia Indoeurópanov z pontsko-kaspickej stepi ani ich ďalšie šírenie počas 3. tisícročia pred n. l. Indoeurópske jazyky na jej pôde prevládli až vďaka Rimanom. Vďaka tomuto oneskoreniu sa v sardínčine zachovali početné relikty jazykov, ktorými sa v Európe hovorilo v pradávnom neolite.

Relikty vymretých jazykov

Reč Keltov obývajúcich kontinentálnu Európu nezmizla bez stopy. Okrem nápisov zanechala aj slová, ktoré prenikli do „nástupníckych“ jazykov. Vo francúzštine aspoň 150, napríklad briser – zlomiť, cheval – kôň¹, cloche – zvon a pinson - pinka. Takéto slová prevzaté zo skoršieho jazyka používaného na danom území sa označujú ako jazykový substrát.

Na štúdie jazykových substrátov sa v minulosti niektorí jazykovedci pozerali s nedôverou. To sa v priebehu posledných 30 rokov zmenilo vďaka značnému metodologickému pokroku. Prísnejšie, dôslednejšie kritériá obzvlášť poznačili hľadanie slov predindoeurópskeho pôvodu. Napríklad v prípade gréčtiny sa kedysi hovorilo o polovici slovnej zásoby prebratej zo skoršieho neindoeurópskeho jazyka – dnes sa uvažuje o 10 %. V prípade germánskych jazykov sa často deklaruje neindoeurópsky pôvod tretiny slovnej zásoby. Tento sto rokov starý odhad sa dnes považuje za nepodložený a výrazne nadhodnotený.

Nemožno sa tomu čudovať. Na väčšine územia Európy dochádzalo počas posledných 4000 rokov prevažne k nahrádzaniu jedného indoeurópskeho jazyka iným indoeurópskym. Miestami síce nachádzame neindoeurópsky substrát, no ten je obvykle uralského pôvodu. A skupina uralských jazykov (napr. ugrofínske jazyky; viac k nej nižšie) vznikla niekedy pred 4000 až 5000 rokmi. Vďaka (periférnemu) umiestneniu, neskorej indoeuropeizácii a relatívnej jazykovej izolácii sa však ani jeden z uvedených problémov netýka sardínčiny.



V sardínčine sa skutočne zistili mnohé pôvodne neindoeurópske slová. Často nie púnske, čo bol semitský jazyk doložený aj nápismi, ale domáce paleosardínske. Prezrádza ich cudzia povaha – výrazne nepripomínajú žiaden známy súčasný ani staroveký jazyk. Ide predovšetkým o názvy rastlín a výrazy v miestnej toponýmii.

Genetický rámec: aspoň tri jazykové rodiny

Nahradenie jedného jazyka iným – jazykový posun – sa za istých okolností môže odohrať bez obmeny obyvateľstva. Ako na Sardínii, kde Rimania zanechali nevýraznú genetickú stopu, ale transformovali miestnu reč. No ak na niektorom území zistíme populácie, ktoré sú navzájom geneticky značne odlišné ale vnútorne rovnorodé, a bez známok vzájomného miešania a intenzívnych kontaktov v minulosti, má to zásadné jazykové implikácie.

Ako v prípade Európy začiatkom neolitu (mladšej doby kamennej). Z archeogenetických výskumov vyplýva, že náš kontinent pred asi 7 tisíc rokmi obývali tri populácie odlišného pôvodu, geneticky odlišné ako dnešní Západoeurópania východným Aziatom: boli to západní lovci a zberači osídľujúci západnú a strednú Európu², východní lovci a zberači osídľujúci východnú a severovýchodnú Európu a neolitickí farmári pôvodom z Blízkeho východu. To naznačuje, že v Európe počas neolitu existovali (prinajmenšom) tri jazykové rodiny. Jedna so vzťahom k Blízkemu východu, jedna „domáca“ a jedna so vzťahom k (severnej) Eurázii.

A vieme ešte viac. Ukázalo sa, že blízkovýchodní poľnohospodári sa šírili dvomi trasami: stredoeurópskou cez Balkán, Karpatskú kotlinu na severovýchod Francúzska a západnú Ukrajinu, a stredomorskou na Apeninský polostrov, juh Francúzska, Pyrenejský polostrov a odtiaľ na Britské ostrovy³. Pyrenejský polostrov osídlila geneticky rovnorodá enkláva, geneticky odlišná a mnohé stáročia izolovaná od neolitikov strednej a východnej Európy. Izolácia a možný odlišný pôvod oprávňujú uvažovať o dvoch jazykových skupinách korešpondujúcich s vetvami šírenia európskych neolitikov. Ak tieto jazykové skupiny neexistovali už v počiatkoch migrácie, vyvinuli sa neskôr kvôli izolácii komunít.

Jazyky „západných neolitikov“

Mnohí jazykovedci upozornili na podobnosti substrátu sardínčiny s baskičtinou, posledným neindoeurópskym „reliktom“ v západnej Európe. Archeogenetické výskumy pre zmenu zistili, že Baskov a Sardínčanov spája vysoká miera pôvodu priamo v neolitických poľnohospodároch. Sardínčania od nich odvodzujú 90 % DNA. Podobne Baskovia – pochádzajú z populácie neolitikov iba s menšou „prímesou“ miestnych lovcov a zberačov, pričom oproti okolitým populáciám sa neskôr miešali pomerne málo.

Počiatočné rozšírenie mediteránnej vetvy európskych neolitikov (v archeologickom zázname reprezentovaná ako kultúra cardium-impresso) - neskôr sa rozšírila až na Britské ostrovy.

Zistenia historickej lingvistiky (podobnosti medzi baskičtinou a substrátom sardínčiny) aj archeogenetiky (genetická kontinuita od neolitu u Baskov aj Sardínčanov) ukazujú rovnakým smerom. Naznačujú, že baskičtina je s veľkou pravdepodobnosťou reliktom jazykovej skupiny, ktorou hovorila mediteránna vetva neolitikov⁴. Cenné informácie o rozšírení tejto jazykovej skupiny priniesli štúdie španielsko-talianskeho jazykovedca Eduarda Blasco Ferrera, ktorý sa zameriaval predovšetkým na výskum starobylých sardínskych toponým. Demonštroval prekvapivé podobnosti medzi baskičtinou, substrátom sardínčiny a substrátmi sicílčiny a ligurčiny, ktorou sa hovorilo v severozápadnom Taliansku. To sa zhoduje s „mediteránnou vetvou“ neolitických poľnohospodárov a podporuje očakávanie, že v 7. tisícročí pred n. l. hovorili jednou jazykovou skupinou agrárne komunity ostrovov západného Stredomoria, dnešného Španielska, južného Francúzska, Talianska a Britských ostrovov.

Jazyky východných lovcov a zberačov

V minulosti sa mezolitickému obyvateľstvu Európy prisudzovali jazyky uralskej jazykovej rodiny, kam dnes patria samojedské a ugrofínske jazyky (maďarčina, estónčina, fínčina, saamčina/lapončina, karelčina). Rekonštrukcia slovnej zásoby prapôvodného uralského jazyka, prauralčiny, potvrdzuje, že išlo o jazyk lovcov a zberačov – chýbajú jej výrazy pre domestikované zvieratá (okrem psa) a poľnohospodárske plodiny aj nástroje. Lenže podľa nových zistení hovorili prauralčinou len veľmi neskorí lovci a zberači.

Starobylé jazyky najdlhšie prežívajú v hornatých oblastiach, čo je aj prípad baskičtiny a Baskicka.




Určiť obdobie a miesto vzniku prauralčiny dovoľujú prevzaté slová z praindoeurópčiny (prapôvodný indoeurópsky jazyk) a praindoiránčiny (prapôvodný jazyk indoiránskej vetvy indoeurópskych jazykov). Praindoeurópsku pravlasť, či presnejšie územie, kde sa hovorilo neskorou formou praindoeurópčiny, sme pomerne bezpečne identifikovali s pontsko-kaspickou stepou. Za pravlasť prauralčiny sa preto považujú lovcami a zberačmi obývané lesy južne a/alebo západne od Uralu a susediace so stepou. Čo sa týka obdobia vzniku, historickí jazykovedci zistili, že slová prevzaté z praindoiránčiny postihli aj najstaršie fonologické zmeny prauralčiny. To znamená, že prauralčina nevznikla oveľa skôr ako praindoiránčina, ktorá je datovaná do druhej polovice tretieho tisícročia pred n. l.⁵

Lenže akými jazykmi hovorili východoeurópski lovci a zberači dve tisícročia predtým? Podľa historického jazykovedca Petriho Kallia hovorili aspoň sčasti preduralským jazykom, čiže jazykom, z ktorého sa uralčina vyvinula, a sesterskými jazykmi prauralčiny, tzv. parauralskými⁶ jazykmi. „Nie je dôvod predpokladať, že preduralčina bol jazykový izolát. Na periférii Európy zrejme prežívali viaceré príbuzné mezolitické jazyky,“ píše vedec.

Podľa Kallia je pravdepodobné, že ľudia hovoriaci dialektmi preduralčiny patrili medzi nositeľov kultúry hrebeňovej keramiky (4200 až 2000 pred n. l.), široko rozšírenej v severovýchodnej Európe. Na území tejto kultúry sa neskôr hovorilo „uralčinou“, takže ak by ho pôvodne obývali etniká hovoriace odlišnými jazykmi, zanechali by charakteristické stopy v substráte dnešných baltofínskych jazykov (estónčina, fínčina, karelčina). „Substrát baltofínskych jazykov je veľmi ťažko identifikovateľný, čo je typické pre situáciu, v ktorej sú dve jazykové vrstvy blízko príbuzné. Naproti tomu v saamčine, ktorou sa hovorilo mimo územia kultúry s hrebeňovou keramikou, pozorujeme substrát s typologickými znakmi neuralských jazykov,“ konštatuje Kallio.

Jazyky škandinávskych lovcov a zberačov

Sever Škandinávie dodnes obývajú kočovní Saamovia (Laponci). Keď historickí jazykovedci zrekonštruovali predchodcu saamskych jazykov (patria do ugrofínskej skupiny), prasaamčinu, s prekvapením zistili, že viac ako tretina slovnej zásoby je cudzieho pôvodu. Zväčša ide o slová týkajúce sa prírody, ako sú názvy živočíchov, krajinných prvkov a pojmy týkajúce sa snehu, ľadu a počasia. „Mnohé slová sú tak charakteristické, že ich možno vzťahovať len na prírodné prostredie Laponska, pretože neexistujú v južnom Fínsku a Karelsku,“ píše saamsko-fínsky jazykovedec Ante Aikio. Tieto slová sú podľa neho jednoznačne neuralské (a neindoeurópské), pričom prasaamčina ich prebrala v rovnakej fáze vývoja, a teda rovnakom čase, ako slová z expandujúcich germánskych dialektov, datovateľné do 3. až 7. storočia n. l.⁷



„Prasaamčina sa tak zásadne odlišovala od svojho predka, fínsko-saamskeho jazyka, až možno konštatovať, že došlo k úplnej zmene jej fonológie,“ píše holandský jazykovedec Peter Schrijver. Táto výrazná zmena podľa Schrijvera naznačuje, že fínsko-saamsky jazyk si osvojila populácia hovoriaca celkom odlišnou, nepríbuznou rečou. A vlastnosti tejto reči ovplyvnili ďalší vývoj prevzatého fínsko-saamskeho jazyka, z ktorého postupne vznikla prasaamčina.

Peter Schrijver najprv zistil vplyv tohto zvláštneho jazyka v germánskych jazykoch. Prezradil ho špecifický systém samohlások, sklon ku prehláskovaniu, alternácie spoluhlások na konci prvej slabiky a slová s úvodným kn-. Niektorí historickí jazykovedci dokonca zjednodušene hovoria o „systéme zvláštnych zvukov“. Vzhľadom na časté zdvojovanie koncových spoluhlások Schrijver tento „jazyk X“ nazval tiež „jazykom so zdvojením hlásky“.

Holandský výskumník si zároveň všimol vplyv podobného, no nie totožného jazyka na (pra)saamčinu. „Môj dojem je taký, že substráty v saamčine a v germánskych jazykoch sa prekrývajú veľmi málo, takže je rozumné predpokladať, že máme dočinenia prinajmenšom s dvomi odlišnými jazykmi,“ píše. Ante Aikio však v substráte saamčiny rozlíšil až dva jazyky. Jazyk centrálnej jazernej oblasti („Paleo-Lakelandic“), zistený v toponymách tohto regiónu a v „substráte substrátu“, čiže v slovách cudzieho pôvodu v saamskom substráte fínskych dialektov, ktorými sa hovorí v oblasti jazier stredného a východného Fínska. A „prajazyk Laponska“ (Palaeo-Laplandic⁸), ktorým sa hovorilo severnejšie na území dnešného Laponska.

Lovci a zberači Škandinávie⁹ teda ešte začiatkom nášho letopočtu hovorili prinajmenšom tromi príbuznými, neindoeurópskymi a neuralskými jazykmi. A keďže populácia škandinávskych lovcov a zberačov bola predtým pomerne stabilná a vznikla už krátko po konci posledného zaľadnenia (ako zmes západných a východných lovcov a zberačov), môžeme očakávať prítomnosť tejto jazykovej rodiny na severe Európy aj v predchádzajúcich tisícročiach.

Jazyky „východných neolitikov“

Rekonštruovaná slovná zásoba praindoeurópčiny je cenným zdrojom poznatkov o spoločnosti Praindoeurópanov, identifikovaných s jamovou kultúrou pontsko-kaspickej stepi. V súlade s pastierskou orientáciou tejto kultúry, veľmi málo rekonštruovaných praindoeurópskych slov súvisí s poľnohospodárstvom¹⁰. Lenže keď praindoeurópske komunity migrovali zo stepi do strednej, severnej a západnej Európy, narazili na domorodé poľnohospodárske kultúry, s ktorými miestami spolunažívali celé stáročia. Podľa historických jazykovedcov, ako je Guus Kroonen, od nich prevzali názvy pre miestnu flóru (rôzne bobule, orechy), faunu (zubor, diviak) aj plodiny ako šošovica, hrach, fazuľa, cesnak a iné.



Napríklad germánske, keltské, baltské a slovanské výrazy pre jablko pochádzajú z pratvaru *oblu, čo je jednoznačne neindoeurópsky tvar. Inokedy Indoeurópania prevzali pre jeden objekt viaceré výrazy, zrejme pochádzajúce z rôznych „neolitických jazykov“. Napríklad pomenovania hlavných strukovín jednotlivých vetiev indoeurópskych jazykov nejavia známky spoločného pôvodu. Rovnako slovanské „koza“ je odlišného pôvodu ako pragermánsky ekvivalent *gait. Podľa väčšiny historických lingvistov preto neolitická Európa rozhodne nebola jazykovo jednoliata. „Indoeurópania pravdepodobne narazili na mozaiku jazykov, niektorých veľkých a iných malých, niektorých príbuzných a iných nepríbuzných, ktoré vzišli z predchádzajúcich tisícročí osídľovania, presídľovania a jazykových posunov,“ píše britsko-americký jazykovedec Larry Trask.

Rozšírenie archeologických kultúr pred asi 7000 rokmi. Kultúry východnej (tzv. tesálsko-dunajskej) vetvy európskych neolitikov sú vyobrazené žltou, modrou, fialovou a zelenou farbou. Erteböllská kultúra predstavuje jednu z kultúr škandinávskych lovcov a zberačov.

Iste, povahu a rozšírenie jednotlivých predindoeurópskych jazykov nikdy nespoznáme. No začíname odhaľovať kontúry veľkých jazykových skupín neolitickej Európy. Ako sme videli, jedna sa črtá na západe a združuje baskičtinu so substrátom sardínčiny. Druhou sa podľa Petra Schrijvera v neolite hovorilo prinajmenšom medzi Holandskom a Balkánom. Z tejto jazykovej skupiny Indoeurópania prevzali mená mnohých vtákov ako je drozd, škovránok a volavka, takže ho Schrijver nazval „jazykom vtáčích mien“. Slová prevzaté z tejto skupiny jazykov identifikoval v keltských a germánskych jazykoch, ako aj latinčine a gréčtine. Typickou vlastnosťou tejto jazykovej skupiny bolo používanie (neindoeurópskej) predpony a, zachovanej napríklad v slovách *amsala – drozd, *alaiw – škovránok alebo *aruz – ruda.

Slová z nedozernej minulosti?

Niektoré starobylé slová – hlavne toponymá a pojmy súvisiace s chovom zvierat – naznačujú, že jazyky neolitikov západnej Európy boli aspoň vzdialene príbuzné jazykom ich stredoeurópskych náprotivkov. „Mnohé názvy alpských rastlín - napríklad stromov – vychádzajú z predrímskych jazykov. Na niektoré možno znova naraziť v baskických Pyrenejách alebo v Karpatoch. Ešte predrímska ale už indoeurópska vrstva tu však chýba,“ píše jazykovedkyňa Corinna Leschberová. „Tieto slová so širokým geografickým rozšírením nie sú tzv. blúdivé slová, ani nepatria medzi tzv. kultúrnu slovnú zásobu, ktorá sa ľahko šíri spolu so šírenými predmetmi,“ pokračuje vedkyňa a dodáva, že podobnosti medzi toponymami a názvami rastlín existujú aj medzi východným a západným Stredomorím.

Jazykové substráty radené do oboch týchto jazykových skupín zároveň vykazujú vzťah k afroázijským jazykom, veľkej jazykovej rodine severnej Afriky a Arabského polostrova (napr. berberské jazyky, semitské jazyky, egyptčina) – či už „jazyk vtáčích mien“ (podľa Schrijvera), substrát sardínčiny (podľa Boutkana a Kossmana), alebo predpokladaný neolitický jazykový substrát Britských ostrovov (podľa Matasovića a Vennemanna). Väzby európskeho neolitického substrátu siahajú dokonca až na Kaukaz a do južnej Indie. Niektoré balkánske slová nejasnej etymológie totiž vykazujú podobnosti s rovnako problematickými slovami baskičtiny, sardínčiny a dokonca slovami kaukazských a drávidských jazykov.

V uvedenom prípade sa ešte črtajú súvislosti s neolitickým šírením poľnohospodárstva¹¹ z Blízkeho východu, pri iných slovách sa zrejme dostávame do nedozerných hĺbok praveku. Ako v pri slove magura. Jeho slovenský nárečový význam je vŕšok/kopec, pričom na Slovensku sa takto volá trinásť vrchov (viaceré nájdeme aj v okolitých krajinách) a niekoľko pohorí. Tradične sa uvádza, že „magura“ do slovenčiny prenikla z rumunčiny vďaka valašskej kolonizácií. Lenže v rumunčine sa toto slovo radí do substrátu. Obdobné slová s porovnateľných významom (vrch, kopec, vŕšok) navyše nachádzame jazykoch/nárečiach a toponymách Albánska, Francúzska, Španielska, Sardínie, Korziky, Talianska, Kaukazu, južnej Indie a rôznych afroázijských, uralských a dokonca altajských jazykoch.

-

Za odborný dozor a cenné pripomienky k článku autor ďakuje filologičke Barbore Machajdíkovej PhD.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Poznámky:
1 Najnovšie návrhy hovoria skôr o iránskom pôvode
2 A podľa nových archeogenetických zistení (Mittnik a kol. 2018) aj Pobaltie.
3 Neolitici Britských ostrovov boli geneticky príbuzní neolitikom Pyrenejského polostrova.
4 V minulosti sa predpokladalo, že baskičtina vznikla z jazyka mezolitických lovcov a zberačov. Archeogenetické výskumy však nepotvrdili očakávanú genetickú kontinuitu Baskov s mezolitickým obyvateľstvom – namiesto toho zistili, že pôvod Baskov leží v prevažnej miere medzi neolitickými poľnohospodármi.
5 Kultúra Sintašta (2100-1800 pred n. l.) sa vzhľadom na značné podobnosti pohrebných rituálov s tými, ktoré opisuje Rigvéda, považuje za indo-iránsku. Rané písomnosti indických a iránskych jazykov (Rigvéda, Avesta), dokladajúce ešte značnú podobnosť oboch jazykov, pochádzajú z druhej polovice 2. tisícročia a začiatku 1. tisícročia pred n. l. Chang a kol. (2015) určili metódami výpočtovej lingvistiky existenciu praindoiránčina na 3. tisícročie pred n. l.
6 Doslovne „takmer uralskými jazykmi“, gr. „para“ znamená vedľa alebo blízko.
7 Vývoj raných germánskych dialektov je pomerne dobre preskúmaný, okrem iného vďaka gótčine a starej hornej nemčine písomne doloženej už zo 4. respektíve 8. storočia n. l.
8 Nemýliť si ho s pralapončinou, čo je synonymum pre prasaamčinu uralskej jazykovej rodiny. „Prajazyk Laponska“ jednoznačne nebol uralský.
9 Zrejme nielen Škandinávie, ale aj ďalších regiónov severnej Európy. Peter Schrijver zistil črty „jazyka so zdvojením hlásky“ „na ktoromkoľvek jazyku, ktorý počas 1. tisícročia osídlil sever Európy“, nezávisle od jazykovej vetvy. „Sklon k prehláskovaniu a alternácii spoluhlások na konci prvej slabiky majú čosi spoločné: obe spája tendencia vyjadrovať rozdiely v morfológii (ako napríklad pád, číslo pri podstatných menách a čas, číslo, osobu a spôsob pri slovesách) v rámci alebo blízko prvej slabiky a nie v prípone alebo koncovke,“ píše bádateľ a dodáva, že tieto prvky sa prejavujú aj v staroírčine, pričom sú však cudzie ako indoeurópskym, tak uralským jazykom.
10 Napr. *ieuo – nešpecifikovaná obilnina, *ses-io – nešpecifikovaná obilnina, *grh₂-no- – zrno, *h₂erh₃- – orať.
11 Napríklad rekonštruovaný prajazyk, z ktorého vznikli severovýchodokaukazské jazyky, je bohatý na pojmy súvisiace s poľnohospodárstvom. Jazykovedci ako Johanna Nicholsová preto zastávajú názor, že ľudia hovoriaci týmto jazykom sa podieľali na ranom vývoji poľnohospodárstva na území Úrodného polmesiaca.


Literatúra
^{Aikio, A. (2012): An essay on Saami ethnolinguistic prehistory. In Grünthal, Riho & Kallio, Petri (eds.), A Linguistic Map of Prehistoric Northern Europe, 63-117. Helsinki: Suomalais-Ugrilainen Seura.
Bichlmeier, H. (2016): Zur Frage des nichtindogermanischen Substrats im Germanischen: Ein kurzer Überblick. Slovo a slovesnost 77, 4, 316-336.
Blasco Ferrer, E. (2013): Palaeosardinian .In: Eduardo Blasco Ferrer et al.(eds .): Iberia e Sardegna.7–33. Milano: Mondadori
Günther T, et al.  (2015) Ancient genomes link early farmers from Atapuerca in Spain to modern-day Basques. Proc Natl Acad Sci USA 112:11917–11922.
Iversen, R. & Kroonen G. (2017). Talking Neolithic: Linguistic and Archaeological Perspectives on How Indo-European Was Implemented in Southern Scandinavia. American Journal of Archaeology 121, 4, pp. 511–525.
Kallio, P. (2015): The language contact situation in prehistoric Northeastern Europe. In R. Mailhammer, T. Vennemann & B. A. Olsen (eds.), The linguistic roots of Europe (Copenhagen Studies in Indo-European 6), 77–102. Copenhagen: Museum Tusculanum Press.
Kroonen, G. (2012): Non-Indo-European root nouns in Germanic: evidence in support of the Agricultural Substrate Hypothesis. Mém. Soc. Finno Ougrienne 266, 239–260.
Leschber, C. (2012): Latin tree names and the European substratum. Studia Linguistica Universitatis Iagellonicae Cracoviensis 129. 117–125 .
Leschber, C. (2017): On the Stratification of Substratum Languages. In: B. S. Sandgaard Hansen, B. A. Olsen & B. Nielsen Whitehead (eds.), Proceedings of the conference Etymology and the European lexicon. Copenhagen.
Matasović, R. (2012): The substratum in Insular Celtic. Journal of Language Relationship 7, 53–59
Mittnik, A. (2018): The genetic prehistory of the Baltic Sea region. Nature Communications, volume 9, Article number: 442
Reich, D. (2018): Who We Are and How We Got Here. Pantheon.
Schrijver, P. (2013): Language Contact and the Origins of the Germanic Languages. Routledge.
Trask, R.L., 1995. Origin and relatives of the Basque language: review of the evidence. In: Hualde, J.I., et al.(Eds.), Towards a History of the Basque Language. Benjamins, Amsterdam, pp. 65–77.
Valdosiera, C. a kol. (2018): Four millennia of Iberian biomolecular prehistory illustrate the impact of prehistoric migrations at the far end of Eurasia. Proceedings of the National Academy of Sciences; 201717762.}

Ilustrácie: používateľ Wikimédie Joostik

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet